Tento článok vám prináša:

Na cestu z Trnavy do Topoľčianok som sa vybral na novučičkom aute Hyunday i30 a dorazil práve v tom najlepšom. Väčšina hostí už bola prítomná a vošiel som práve vo chvíli keď sa k úvodnému wellcome sektu podával lososový tartar na čipsoch z tmavého chleba. Okrem toho, že to božsky chutilo, to aj pekne vyzeralo. Kalich či dva sektu 1933 Prestige cuvée v prevedení Brut, ozdobený ríbezľou, priamo od hostiteľky večera Mariky Lumnitzerovej,... lepší začiatok si ani neviem predstaviť.
Nasledovala prehliadka vinárstva, starých historických pivníc, Château Topoľčianky a pútavé rozprávanie o víne, hlavne o tom šumivom.  Napriek tomu, že pivnice poznám, rád som sa znovu prešiel aby som uvidel niečo nové. Napríklad aké vína pribudli v archíve.

Po prehliadke nás už čakal šéfkuchár Peter Sládek. Pôvodne som si myslel, že na príprave jedla sa bude podieľať aj Samuel Waldner, ktorý okrem toho, že sa venuje marketingu vinárstva, je aj vášnivý milovník jedla a jeho prípravy, ale Samo  prišiel v úlohe hosťa, rovnako ako ja.
César šalát s pancettou a prepeličím vajíčkom, môže znieť síce jednoducho, ale keď k tomu pridáte aj krutóniky a bernaiskú omáčku a samozrejme neodmysliteľný sekt, hneď to znie a hlavne chutí oveľa lepšie. Opäť sa v kalichu ocitol Sekt 1933, ale v prevedení Blanc de blancs, extra dry .  Čisté Chardonnay, k tomu jemný cukor.

V poradí tretím chodom bola zelerová krémová polievka so zelerovými čipsami a kvetmi borago. Iste si viete predstaviť, že krémová polievka s aromatickým a výrazným zelerom k tomu, potrebuje niečo presvedčivejšie. Partnerom bol Sekt 1933 Elegant cuvée dry. Ten cukor to zvládol celkom v pohode.
 Štvrtým, alebo ak chcete hlavným chodom večera bol steak. A keďže Vianoce sú už o necelé dva týždne, bol to steak z lososa. K tomu zemiakový gratin a listový šalát. Uvažoval som aký sekt by som zvolil ja. Nápovedou je farba samotnej ryby. Ružový Sekt Grand Rosé dry. Šťavnatá rybka, krémové zemiaky aj tu ten cukrík a svieža ovocnosť krásne doplnili výraz jedla.

Na záver ešte dezert v podobe naozaj veľmi pekne naaranžovaného Parížskeho krému prekladaného  lístkovým cestom a lesným ovocím. Vyzeralo to úchvatne a napriek tomu, že nie som veľkým milovníkom sladkého, po tomto dezerte sa iba zaprášilo. A aby sa neprášilo priveľmi, hrdlá sme si zvlhčili sladkým šumivým vínom z línie Prezident v ružovom aj bielom prevedení.

To čo som považoval za kávu na záver sa ukázalo ako horká čokoláda. Konkrétne Lyra chocolate. K nej som si však už žiaden sekt nedal.

Pre viacerých mal vrchol večera ešte len prísť. Tým vrcholom bola sabráž. Nie sabráž v prevedení hostiteľov, ale sabráž ktorú sa naučil, či aspoň si vyskúšal každý kto prejavil záujem. Neviem či to tí ľudia už predtým skúšali, ale vcelku sa im darilo. Asi mali dobrého učiteľa. Vlastne učiteľky, pretože so sabrážou im pomáhala Marika Lumnitzerová aj someliérka Svetlana Bieliková.

Za iných okolností by som si bol rád sekol aj ja a ako to už chodí, otvorený sekt aj vychutnal, ale tentokrát to bolo iné.  Namiesto manželky, ktorá zvyčajne šoféruje domov, som sa po celý čas miernil a naozaj iba máličko ochutnával, pretože som si chcel vyskúšať nový Hyundai.

Línia i30 nepatrí medzi rozmerovo najväčšie autá, avšak vnútorný priestor je dostatočne veľký a to aj vrátane batožinového priestoru, do ktorého dokážete naložiť toľko kartónov vína, koľko len potrebujete. Kufor by som na danú kategóriu auta označil ako prekvapivo veľký.

Celý život jazdím s manuálnou prevodovkou a toto auto má dvojspojkový sedemstupňový automat. S automatickou prevodovkou som sa musel chvíľu zoznamovať a prvé metre vyzerali dosť komicky. Mal som tendenciu používať brzdový pedál tak ako spojku. Zošliapaval som plyn a uvoľňoval "spojku". Keď brzdy povolili, motor bol už v otáčkach a ja som vyštartoval ako Fitipaldi. A vraj automat je lenivý (:-D) . Keď som o niekoľko metrov ďalej pribrzďoval pred križovatkou, opäť som vyšliapol "spojku" a v momente som stál. Ešte, že som bol pripútaný a za mnou nikto nebol. Takže po prvých desiatkach metrov jazdy som zistil, že auto má dobré zrýchlenie a výborné brzdy. Ako som po týždni zistil, týmto som splatil svoju začiatočnícku daň. Z Bratislavy do Trnavy som vyrazil v piatok podvečer. Po obchvate sme šli krokom, alebo sme doslova stáli. Počítač ukazoval priemernú spotrebu takmer 17 litrov.  Ako náhle sme boli na diaľnici, priemerná spotreba začala okamžite klesať a na konci týždňa bola pod 7 litrov, čo vzhľadom na pomerne výrazný podiel krátkych jázd v meste považujem za výborný výsledok a s automatom k tomu. Na tomto mieste musím dodať, že automat je veľmi ale veľmi návyková záležitosť. Zopárkrát som vyskúšal aj mód manuálneho radenia. Prišlo mi to ako dobrý nápad, pretože ja ako vodič dopredu viem, že o 150 metrov budem točiť v pravo do mierneho stúpania a ideálnym rýchlostným stupňom je pre mňa trojka. No nebola to celkom pravda. Automat zvládal takéto situácie ak aj nie lepšie, tak aspoň rovnako dobre. Istý diskomfort, ktorý mi manuálne radenie prinášalo, ma rýchlo prinútil vrátiť sa späť k automatickému módu. 

Jazda na diaľnici je veľmi príjemná a oddychová vo všeobecnosti, ale na neveľkom Hyundai i30 som sa cítil rovnako isto ako na inom aute, v o triedu vyššej kategórii. Musím pochváliť xenónové svetlá, ktoré v stretávacom režime poskytovali dostatok výkonu, takže pri prepnutí do diaľkového režimu v tom nebol až tak veľký rozdiel. Nočnú jazdu  po prázdnej diaľnici z Topoľčianok do Trnavy som absolvoval výhradne na stretávacích svetlách aj keď som si mohol dovoliť použiť diaľkové. 
Hyundai i30 pôsobil ako veľmi agilné auto, výborne držalo stopu a príjemne pôsobilo aj prisvecovanie do zákrut, čo je však dnes pri nových autách štandardom. Auto bolo vybavené cúvacou kamerou a senzormi zároveň. Tie sa však dali vypnúť, takže ak to nebolo potrebné nepípali pri každej príležitosti. Naopak cúvacia kamera je niečo čo treba oceniť. Pri prvom použití som síce musel vystúpiť a pozrieť sa koľko mám reálne priestoru tak kde som už na kamere vošiel do červeného poľa, od vtedy sa však dalo riadiť podľa nej s istotou.
Auto je vybavené všetkými možnými asistenčnými systémami. Upozorňuje pri zmene jazdného pruhu a dokáže aj samé zaparkovať. Túto fičúrku som si ale osobne nevyskúšal. Požičané auto je požičané auto a navyše mám rešpekt aj k autám mojich susedov. Jednoducho som sa bál. Možno niekedy nabudúce. 
Výkon motora by som zhodnotil asi tak, že celkom určite svojimi výkonovými parametrami neohúri pilota stíhačky, ani 18 ročného držiteľa ešte teplého vodičského oprávnenia, ktorý sa s kamošom viezol na starej 15 ročnej Audine s motorom 4,2. Mne sa však auto páčilo. Či už som jazdil po meste, alebo na dlhších trasách, nikde som nepocítil absenciu výkonu a navyše tá spotreba je veľmi prijateľná. Veľmi príjemná komfortná jazda. Navyše v jednom momente keď som potreboval rýchlo predbehnúť jedno z áut, môj Hyundai to nejako vycítil a namiesto obvyklého a mnou zvoleného komfortného módu zvolil režim superšport.
Audio sústava s integrovaným navigačným systémom a palubným počítačom mala dostatočne veľký a z miesta vodiča dobre dostupný dotykový display. Potešilo ma, že autíčko si po bezproblémovom pripojení prostredníctvo bluetooth načítalo môj telefónny zoznam a vyhľadanie osoby v zozname bolo naozaj intuitívne a rýchle. Okrem toho, že je to bezpečnejšie, je to aj ďalším návykovým prvkom.  Ja zvyknem za volantom pretelefonovať dosť veľa času, takže handsfree v prevedení Hyundai sa mi fakt páčilo.
Ako celkovo zhodnotiť auto? Vinárskou terminológiou je to auto u mňa ma zlatú medailu. Má všetko čo má mať a aj niečo navyše. Nie je to veľké víno atakujúce 100 bodové hranicu od niektorého zo svetových kritikov. Nebude o ňom rozprávať celý svet a jeho aukčná cena nebude uvádzaná na titulkoch novín ako najnovšia senzácia. Dosť pochybujem, že do najvyššej kategórie by ho zaradili chlapci z Top Gear, zvyknutí na Masserati, Aston Martin a spol, ale odo mňa zlatú medailu dostáva, tak ako si zlato zaslúži aj víno, ktoré si môžeme dopriať na (takmer)každodenné pitie, ale poteší nás aj pri slávnostných okamihoch.