Ľudia, ktorí odídu žiť trvalo do zahraničia, majú jednu zaujímavú vlastnosť. Ich jazyk akoby zamrzol v čase odchodu. Doteraz som si to všimol iba u Hynka Vicha. Ak by nešlo o chlapa, povedal by som, že je to celkom sexy. Jednoducho stretnete človeka z inej doby. Podobný pocit som zažil, keď som si prečítal pozvánku od pani Viery Eychenne. Možno v nej nebolo ani toľko staromilstva, ako skôr pokory. A vlastne ani neviem či to bola pozvánka, alebo skôr vyznanie.