Už počas toho prvého rozhovoru sa zrodilo meno budúceho vína, Tribute Dorota. V tej chvíli ešte vôbec nebolo jasné z čoho bude víno zostavené, vedeli sme len to, že to bude červené víno. Vedeli sme však ešte jednu vec. Dorota Pospíšilová pracovala celý život ako vedec. Aby dokázala posúdiť potenciál nových odrôd, potrebovala aby sa odrody prejavili v najrýdzejšej forme. Žiadne modifikované kvasinky, žiadne ležanie na kvasinkách a taktiež žiadny barik. To bola vlastne jedna z prvých vecí, na ktoré som Richarda upozornil. „Dorka nemá rada barik. Vieš to urobiť aj bez dreva?“ Po krátkej chvíli ticha sa Richard nakoniec ozval. „Bez dreva asi nie, ale viem to urobiť bez bariku, tak aby bol prejav vína dominantne ovocný a zároveň aby drevo vôbec neprekážalo.“ Od toho rozhovoru pomaly ubiehal mesiac po mesiaci. Richard sa príležitostne ozval, keď mal vytvorenú kupáž, potom keď mal zaregistrovanú ochrannú známku, či keď mal nový návrh etikety vína. Jedného dňa som dostal holú fľašu na ochutnanie. Hneď mi bolo jasné, že darebáctvo sa podarilo. Víno bolo dominantne ovocné, aj keď pobyt v dreve nijako netajilo. Do dňa D však stále chýbalo ešte zopár mesiacov, počas ktorých víno ležaním vo fľaši objavovalo svoju vnútornú harmóniu a ušľachtilosť. Tým veľkým dňom v živote vína mal byť deň, keď bude predstavené samotnej Dorote Pospíšilovej. Richard sa naň začal pripravovať so všetkou vážnosťou. Možno viete, možno nie, Richardova manželka Mária, je talentovaná výtvarná umelkyňa, ktorá o chvíľu dokončí štúdium výtvarných umení. Spoločne chceli vytvoriť pre Dorku darček, ktorý by ju úprimne potešil a tak vznikol nápad namaľovať portrét Doroty Pospíšilovej.

Napriek tomu, že toto bol deň, keď malo byť Dorke Pospíšilovej predstavené víno Tribute Dorota, na jeho ochutnanie sme si ešte museli počkať. Keďže víno sa rodí vo vinohrade, ochutnávke vína predchádzala návšteva vinice a predstavenie vinohradníka. Počas  cesty smerom do Hlohovca sa Dorka Pospíšilová bavila s Richardovou ženou Máriou o výtvarnom umení. Nie že by som vedel o čom sa bavili, ale ukázalo sa, že Dorka je zanietenou milovníčkou výtvarného umenia a sama vlastní krásnu zbierku obrazov. Táto časť jej tváre zostávala doteraz pre mňa zahalená. Vráťme sa späť do vinice. Keď sa povie rodinné vinárstvo, všetci vieme čo si pod tým predstaviť. V tomto prípade môžeme hovoriť o rodinnom vinohradníctve. Chcel som napísať, že hrozno pestuje, ale skutočnosť je skôr taká, že s hroznom sa chodí do vinice rozprávať Igor Hubina spolu so svojim otcom a bratom. Hubinovci majú praktické skúsenosti s viacerými odrodami z autorskej dielne Dorky Pospíšilovej a štyri z piatich odrôd použitých v Tribute Dorota sa urodili práve tu.

Vinica sa nachádza na krásnom otvorenom mieste s výhľadom na Malé Karpaty. Hubinovci si s Dorkou okamžite sadli. Aj keď som stál od nich ďalej a nepočul som rozhovor, z reči tela bolo nad slnko jasnejšie, že zdieľajú spoločnú vášeň. Keď som napísal, že Igor Hubina sa s viničom rozpráva, tak Dorka sa s ním doslova maznala. Pohladila, prihovorila sa, sem tam sa podelila so svojimi skúsenosťami a sem tam sa niečo spýtala. 

Okrem Hronu, Váhu, Rudavy a Torysy, ktoré sa nachádzajú v Richardovom diele, vo vinici nájdete aj ďalšie novošľachtence a tak sa mohli spolu rozprávať donekonečna. Pre presnosť musím ešte doplniť, že súčasťou Tribute Dorota je aj Dunaj, ten však pochádza z južnoslovenskej obce Šarkan. Ochutnali sme niekoľko vín a špeciálne pri odrode Hetera nám Dorka porozprávala veľa zaujímavostí z procesu jej šľachtenia. Keď sme z Hlohovca odchádzali, už to neboli iba šľachtiteľka, vinohradníci a vinár, ale jedna veľká rodina. Nakoniec Richard sa na adresu rodiny Hubinovcov vyjadril, že má s nimi veľmi osobný až priateľský vzťah. „Z vinice mám síce hrozno v perfektnej kvalite, ale vzťah s Igorom Hubinom je pre mňa na prvom mieste.“

Na tomto mieste si dovolím znovu pripomenúť, že víno, ktorému mu celý tento deň venovali, sme ešte stále neochutnali. Už slávny Angelo Gaja povedal, že najlepším pódiom pre víno, je reštaurácia. Namierili sme si to teda do reštaurácie Mlyn 108, čo je reštaurácia vybudovaná zo starého mlyna, schovaná v uličke na okraji starej Modry, kde ju nájde len ten, čo ju pozná. Je to oáza uprostred mesta. Okrem samotného, štýlového mlyna očarí aj záhrada s jazierkom na ktorých aj oko laika ako je moje okamžite spozná citlivú ruku talentovaného záhradného architekta. Možno to nepovažujete v súvislosti s reštauráciou za dôležité, toto je však detail, ktorý môže urobiť z jednohviezdičkovej reštaurácie dvojhviezdičkovú. Mlyn 108 prevádzkujú manželia Lujza a Otto Chrapčiakovci. Štandardne majú v pondelok zatvorené, nám sa však dostalo tej cti, že špeciálne pre nás otvorili. Otvorili, napiekli a navarili. Vlastnoručne vymiesený, nakvasený, či skôr nakváskovaný chlieb, sladké pečivo, to všetko sú veci, ktoré si musíte dopredu pripraviť. Ako prvý chod sa na tanieroch objavila pečeň s hruškou a sekundoval jej už spomenutý Devín. Čo k tomu dodať... do kuchyne posielam jednotku s hviezdičkou a vinárovi s dvomi hviezdičkami. Teraz mám na mysli tie školské, nie michelinské. Prišiel druhý chod. Dusené, marinované teľacie líčka, s jusom a paštrnákovým purée. K líčkam sa podávali dve vína. Prvým z nich bolo Tribute Dorota, pekne predýchané v karafe a druhým z nich, opäť Tribute Dorota, ale priamo z fľaše. 

Toto malo mať vyvrcholením dňa a zároveň vyvrcholením niekoľko mesačnej prípravy. Predstavoval som si, že domov budem odchádzať s chuťou teľacích líčok v ústach a krásne harmonickým dozvukom vína. Nakoniec sa však stalo čosi, čo celý dojem z dňa stráveného v tejto skvelej spoločnosti úplne prepísalo. 

Dorka Pospíšilová celý deň pri každej príležitosti opakovala, ako je vďačná za toľko pozornosti, za prehliadku vinice, za prácu ktorú odvádzajú vinohradníci, za prácu ktorú odvádzajú vinári a vlastne všetci okolo vína a neviem za čo všetko ešte. Nešlo o žiadne zdvorilostné frázy. Bola naozaj uvoľnená a na záver stretnutia sa spontánne rozhovorila o svojom živote, svojej rodine, práci, dokonca nám dovolila nahliadnuť do intímnych zákutí svojej duše. Podľa jej slov zažila úžasný deň, taký ako ešte nikdy v živote, obklopená ľuďmi, ktorí si vážia jej dielo a medzi ktorými sa cíti ako v hrejivom kruhu rodiny. Všetkých nás ovládli emócie a aj keď chlapi neplačú, Richardovi sa oči predsa len leskli. 

Post scriptum

Nechcem hodnotiť reštauráciu podľa jednej jedinej návštevy. Keďže v článku som sa jedlu nevenoval, rád by som sa podelil o svoj dojem aj z tej jednej návštevy. Majitelia Lujza a Otto Chrapčkovi vedú reštauráciu s vášňou, jedlá nemôžem označiť inak ako rafinované, perfektne pripravené, hraničiace s majstrovským dielom. V našich podmienkach snívať o návšteve inšpektorov z vydavateľstva Michelin guide je číra utópia. To by sme sa museli zaviazať, že ročne nakúpime státisíce výtlačkov venovaných Slovensku. Ak si však predstavím aké reštaurácie majú na dverách nálepku s hviezdičkou či dokonca dvomi, tak ak by sa Mlyn 108 premenoval na Moulin 108 a sídlil by niekde v okolí veľkého, turistami navštevovaného mesta niekde v západnej Európe, hviezdičku by zrejme dostal. Ja som obmedzím na konštatovanie, že Mlyn 108 patrí k tomu najlepšiemu čo u nás nájdete.

Hodnotenie vína